MOJE NAJCENNEJŠIE VIANOCE

            V Čínskej ľudovej republike existujú ešte aj dnes stovky koncentračných táborov podľa vzoru ruských gulagov. Začal ich zriaďovať Mao Ce-Tung od roku 1949 a dal im nevinné meno „laogai“, čo v preklade znamená „tábor, ktorý prevychováva prácou“. Pred pár rokmi zverejnil otec biskup Hnilica zo svojho archívu jedno svedectvo z tohto pracovného tábora. Je to svedectvo francúzskeho zajatca menom Jean, ktorý prežil internačný tábor južne od Pekingu. Tu prostredníctvom katolíckeho kňaza Hsiu našiel opäť cestu k Bohu. Jean hovorí:
            „Hsiu som spoznal začiatkom roka 1961. Obaja sme boli pridelení k oddielu, ktorého pracovnou náplňou bolo čistiť chlievy, vynášať hnoj a pochovávať mŕtvych. Bolo nás spolu 18 mužov. O Hsiu sme si od začiatku robili starosti. Vyzeral taký starý a slabý, že sme považovali za nemožné, aby mohol vykonávať pridelenú prácu.
            Čo však bolo najhoršie – bývalý trapistický mních neustále hovoril o Bohu. Ako nám vraj Boh pomáha, keď mu dôverujeme. No takmer nikto z nás už dlho žiadnu vieru nemal. Postarali sa o to čínski komunisti, pretože v tejto krajine sa náboženstvo považovalo za ópium ľudstva a poveru. Každý, kto veril, že existuje vyššia moc ako bola moc Mao Ce-Tunga, bol prísne potrestaný. Kresťanov, ktorí boli obviňovaní z toho, že sa klaňajú Bohu imperialistov, stíhali ťažké tresty. Hsia bol jedným z nich. Bol odsúdený na 20 rokov života v pracovnom tábore z jediného dôvodu – bol katolíckym kňazom. No on napriek všetkému praktizoval svoju vieru, ako to len bolo možné. My ostatní sme sa mu vyhýbali, lebo sme nechceli mať ďalšie zbytočné problémy.
            Neviem, podľa čoho si všimol, že okrem neho som ja bol jediným kresťanom v celej pracovnej skupine. Raz mi povedal: „Jean, v srdci si veriacim, však?“ „Nechaj ma na pokoji!“ odpovedal som mu unavený. Zdalo sa, že mi nerozumie a pokračoval: „Mohli by sme sa spolu modliť, Jean. A mohol by si sa u mňa i vyspovedať, ak by si chcel.“ Plný hrôzy, že možno niekto z mužov začul tohto bláznivého starca, som mu nevrlo odpovedal: „Neprovokuj, čo chceš, aby ťa obesili? Ja však budem robiť všetko pre to, aby som sa zachránil. Preto ti radím, aby si prestal s takými rečami a so mnou. Pochopil si?“
            Zdalo sa, že moje slová ho neurazili. Hneď na to odišiel vyniesť koše s hnojom modliac sa pri tom ruženec. Nikto nerozumel tomu, ako Hsia, hoci bol taký slabý, vydržal vynášať po nerovnej zemi súčasne dva koše hnoja, pričom každý z nich mal 35 kíl. Zdalo sa, že váha, ktorá spočívala na jeho pleciach zľava i sprava na drevenej palici, ho každú chvíľu zlomí, no on pokračoval v práci a často pomáhal aj iným slabým väzňom. Raz sa jeden zo spoluväzňov opýtal: „Odkiaľ ten starec berie svoju silu?“ Niekto z nás posmešne odpovedal: „Keď sa dozorca nepozerá, zostúpi na zem Boh a ten odnáša hnoj.“ Všetci sa rozosmiali, smiešne to však vôbec nebolo. Pracovali sme od východu slnka až po jeho západ a naša každodenná strava pozostávala z kúska chleba a malej misky bujónu. Naše cely, to boli špinavé chatrče plné čiernych múch a vší. Tí, ktorí mali na starosti pohreby, vynášali mŕtvych dlhou strmou cestou na cintorín počas celého dňa.
            V jedno leto som bol i ja presvedčený, že skončím. Bol som zoslabnutý podvýživou a chorobou. Zamdlel som na poli a v bezvedomí ma preniesli na oddelenie pre chorých. Keď som sa prebral, zbadal som vedľa seba Hsiu. Ovieval ma, aby bol neznesiteľne horúci vzduch okolo mňa chladnejší. Potom ma začal pomaly kŕmiť teplou polievkou, v ktorej bolo cítiť žaby, bylinky a ryžu. Po každej podanej lyžici som cítil, že sa mi vracia sila. „Môžu nás trápiť a môžu zničiť naše telo, syn môj,“ šepkal mi, „no našu dušu zabiť nemôžu. Panna Mária nám pomôže...“ Prišiel ku mne ešte tri razy a vždy mi priniesol polievku. Až neskôr, keď som bol silnejší, som sa dozvedel, že poveril ostatných, aby počas obedňajšej prestávky zbierali žaby a bylinky. On sám vždy zohnal trochu ryže. Potom všetko potajme uvaril. Poďakoval som mu zahanbený, s akou láskou sa o mňa staral.
            Jedného dňa mi Hsia porozprával o svojom zatknutí. V roku 1947 obsadili komunisti jeho rodnú provinciu. Bol práve na cestách, mimo kláštora, a keď sa vrátil, našiel svoj trapistický kláštor úplne zničený a mníchov zavraždených. Vojaci, ktorí si už utíšili smäd po krvi, sa uspokojili s tým, že ho zobrali do väzenia. Po dvoch rokoch ustavičných výsluchov bol napokon odsúdený na 20 rokov. „Aspoň si to prežil,“ povedal som mu. On na mňa prísne pozrel: „Ja žijem, lebo to Boh chce. Myslím, že mi zveril nejaké poslanie, inak by si ma už povolal. Ak by to bolo na mne, bol by som si radšej zvolil osud mojich zavraždených spolubratov.“
            V decembri sa veľmi ochladilo. Zo severovýchodu dul ľadový vietor. Prišiel ku mne Hsia, zdalo sa, že mi chce niečo povedať, len nevedel, ako. „Vieš, aký je dnes deň?“ „Dvadsiaty piaty december,“ odpovedal som. Potom som mlčal, nielen preto, lebo som si uvedomil, že sú Vianoce, ale aj preto, lebo som pochopil, že starec chce slúžiť omšu. Prosil som ho: „Hsia, to je bláznovstvo, vystavovať sa takému riziku!“ „Ale ja to musím urobiť!“ poznamenal pokojne. „A chcel by som, aby si bol pri tom aj ty, pretože pre nás dvoch má tento deň veľký význam. Dnes sa z Márie Panny narodil Ježiš...“
            Starec zostúpil do priekopy. Ja som nemal odvahu, ostal som hore a dával som pozor. Zakaždým, keď zašumel vietor, zľakol som sa, že počujem rev dozorcu. No zrazu, neviem prečo, som strach prekonal a zostúpil som do priekopy. Po prvýkrát po rokoch som zažil, čo znamená veriť v niečo nadpozemské, v niečo, čo presahuje pozemský život.
            Hsia v priekope slúžil omšu. Jeho kostolom boli diaľavy severnej Číny a jeho oltárom zamrznutá kopa zeme. Omšovým rúchom bola potrhaná väzenská uniforma a úlomok smaltovanej šálky mu slúžil ako kalich. Z niekoľkých hrozienok, ktoré si uchovával ako vzácny poklad, sa snažil vytlačiť trošku tekutiny a z niekoľkých zŕn obilia, ktoré si skryl asi počas žatvy, urobil niečo ako nekvasený chlieb, ktorý mu slúžil ako hostia. Na oltári namiesto sviece horelo niekoľko suchých konárikov a namiesto chóru spieval večerný vietor, ktorý stúpal tak, že znel ako hymnus chvály. Zdalo sa, akoby malý plamienok odnášal starcove modlitby priamo do neba a akoby ich vietor rozdával všetkým končinám zeme. Pocítil som v sebe neuveriteľnú túžbu po viere, akou veril Hsia. Mal som dojem, akoby sa počas tých Vianoc na žiadnom mieste na svete – ani v tej najslávnejšej katedrále kresťanstva – neslávila taká pôsobivá omša. Bez toho, že by som si to úplne uvedomoval, odpovedal som: „Et cum spiritu tuo.“ Hsia dokončil: „Ite missa est! Choďte, ste poslaní!“- akoby mne na povzbudenie. A ja som úplne spontánne odpovedal slovami, ktoré som v tomto tábore nikdy predtým a nikdy potom nepoužil: „Deo gratias.“ Omša sa skončila.
             „Pán nám odpustí tento nie primeraný spôsob slávenia svätej omše. On vie, že to nebolo pre nedostatok rešpektu,“ povedal Hsia. Po týchto jeho slovách som sa ja nezmohol na slovo. Nemal strach, že by ho pristihli a že ho mohli zastreliť, ale strach, že by mohol uraziť Boha. „Nech ťa Pán a Panna Mária požehnajú a nech ťa sprevádzajú“, povedal mi a ja som naozaj uveril, že ma budú požehnávať a sprevádzať po celé tie roky, ktoré som mal ešte pred sebou.
            Napriek všetkým hrôzam a ukrutnostiam tohto tábora môžem povedať, že práve tu som prežil svoje najcennejšie Vianoce. Od tej sviatočnej omše som mal vo svojom srdci tajný kútik, kde som sa cítil v bezpečí a kde som nemal strach ani pred vojenským veliteľom ani pred jeho dozorcami.
            Po niekoľkých dňoch došlo opäť k prekladaniu väzňov a Hsia bol odvedený preč. Možno ho zabili, neviem. Ale keby to tak aj bolo, mohli zabiť len jeho telo, no nie jeho neoblomnú nádejou naplnenú dušu, ktorá tak dôverovala Bohu.“

            Tomuto vianočnému príbehu chýba romantická idylka tak typická pre tento sviatočný čas. Nechýba mu však hlboké pochopenie podstaty a zmyslu Vianoc, ktoré sme vyzývaní v tejto dobe hľadať a ktoré potrebujeme neustále nachádzať.